CHARAKTERISTIKA WEIMARANA


  • Všestranný, ľahko ovládateľný, povahovo pevný a náruživý poľovne upotrebiteľný pes so systematickým a vytrvalým hľadaním, nie však nadmerného temperamentu.

    Nos pozoruhodnej kvality. Ostrý na škodnú a dravú zver, taktiež ostražitý, ale nikdy agresívny. Spoľahlivý vo vystavovaní a v práci na vode. Pozoruhodný sklon k práci po výstrele.

  • Dnešný weimarský stavač má stále mnoho vlastností, ktoré z neho urobili legendu medzi poľovnými psami. Má obrovskú výdrž so zvláštnou vášňou na vyhľadávanie a sledovanie stopy. Na poli nie je „behavý“ pes a niektorí moderní teoretici sa hádajú, či je to pre to, že tak lipne ku svojmu majiteľovi, alebo preto, že dáva prednosť byť nablízku. Pravda však môže byť i to, že weimarani sú veľmi oddaní a môžu byť ochranársky voči svojim majiteľom, rodinám a majetku, ale inštinkty strážneho psa by nemali byť príliš podporované. Sú tiež nebojácni a veľmi sebavedomí, svojhlaví a veľmi energickí, čo sú kvality vďaka ktorým sa však nehodia pre začínajúcich alebo neskúsených majiteľov.
 


  • Ako väčšina ostatných veľkých poľovných psov aj weimarský stavač potrebuje veľa pohybu a musí byť pod dozorom, aby sa predišlo nežiaducemu vyhľadávaniu zveri. Je to veľmi energické zviera,
  • ktoré sa narodilo pre celodenný lov so svojim vodcom. Každý kto nie je schopný čeliť tomuto chovaniu, by sa mal rozhodnúť pre plemeno, ktoré je menej čulé.
  • Weimarský stavač je prirodzene hlučný, čo si vyžaduje dôsledný výcvik poslušnosti, najlepšie je s ním začať čo najskôr, aby bolo jeho bujné chovanie pod kontrolou. Kynologické cvičisko ho naučí, že musí rešpektovať a poslúchať všetkých členov rodiny. Výcvikové metódy musia byť pevné, ale jemné, pretože weimaran je citlivý rovnako ako energický a tvrdé potrestanie zlomí jeho život.
  • Väčšina weimaranov bude štekať, aby upozornila svojich majiteľov na neznámych ľudí, alebo na všetko čo bude považovať za hrozbu. Ak ich necháte dlhú dobu samých, môžu štekať bez prestania a vyvinie sa tak neželaný návyk. Aj keď je to poľovný pes, toto plemeno je veľmi „k ľuďom“ a vyžaduje vašu pozornosť a náklonnosť. Je to v zásade domáci pes a nebude sa rozvíjať, keď bude umiestnený len v koterci alebo záhrade. Nech je na love, alebo doma potrebuje mať istotu vo vzájomnom vzťahu so svojím majiteľom.
  • Weimarani sú psi, ktorí sa veľmi ľahko držia a dá sa o nich jednoducho starať doma. Ich hladká srsť sa bude lesknúť každotýždenným vyleštením kefou alebo rukavicou na psy, ďalej častejšia starostlivosť o srsť prispieva aj k upevneniu puta medzi človekom a psom.
  • Bez ohľadu na mýty a folklór okolo weimarana to nie je zázračný pes. Je a bude tak dobrý, ako mu to podmienky dovolia.
 

O PLEMENE


  • Pôvod weimarského stavača je nejasný.
    Teóriu o možnom dovezení weimarského stavača veľkovojvodom Karolom Augustom z Čiech prezentujú Hanzel, Vochozka a Fogle. Podľa nich zvláštne sfarbenie tohto plemena malo vzniknúť ako mutácia starého nemeckého stavača. Iná sa nazdáva, že tento nenápadný stavač nadväzuje na sivomodré psy, dovezené z Francúzska. Ďalšie teórie hovoria, že weimarský stavač má základ v duričoch, farbiaroch s primiešaním krvi dog. Podľa J.Kvíza je weimar jediné plemeno stavačov, do ktorého nebola primiešaná žiadna iná krv, pôvod treba hľadať v mutácii s duričom a ako dôkaz vyzdvihuje jeho vlohy na prácu na stope. Anglickí kynológovia obhajujú teóriu, že jeho predchodcom je pes, ktorého šľachtili mnísi v kláštore sv. Huberta v Belgicku, šlo o farbiara silnej kostry s dlhým telom, strednej výšky, ktorý mal výborný čuch. Psi mali čierne sfarbenie a červenkasté fľaky nad očami a na nohách, biely fľak na hrudi.
    Nemecký prof. L.Heck sa domnieva, že pes bol chovaný v kláštore sv. Huberta a je najstarším poľovným psom, ktoré dalo základ poľovným psom.
    Krížením so svätohubertským psom získal weimarský stavač prácu s nízkym nosom na stope a vznikajúci čuch.
  • Najväčšiu zásluhu na šľachtení weimarského stavača má veľkovojvoda Karol August, preto plemeno nesie pomenovanie podľa jeho sídelného mesta – Weimaru. O vlastníctve psa tohto plemena osobne rozhodoval a bolo určené predovšetkým pre vysokú šľachtu a dohliadal na jeho poľovné upotrebenie.
  • Roku 1896 weimarského stavača uznali ako samostatné plemeno nemeckého pôvodu. Je všestranne poľovne upotrebiteľný pes v VII. FCI skupine, kontinentálny stavač, typ „braka“, s pracovnou skúškou.
 

PLEMENNÝ ŠTANDARD


  • Väčší mocný stavač zriedkavej striebornej farby. Hlava úmerná telu, suchá, s dlhou a hranatou ňucháčovou partiou a s ovísajúcimi pyskami. Oči jantárovej farby, štence ich majú jasne modré. Uši široké, dlhé, siahajú až po kútik papule, na konci zaokrúhlené. Telo s pevným, svalnatým, o čosi dlhším rovným chrbtom, s mohutnou, ale nie veľmi širokou hruďou, siahajúcou po lakte. Nohy dlhé, nie veľmi široko postavené, rovné, šľachovité. Chvost tenší, nasadený nižšie pod líniou chrbta,.

    Srsť: 
    a) krátkosrstá varieta: krátka, hrubá, hustá, zväčša bez podsady 
    b) dlhosrstá varieta: dlhá, jemná, hladká alebo mierne zvlnená, zväčša bez podsady.

    Veľkosť: Kohútiková výška psov 59-70 cm, súk 57-65 cm, 
    hmotnosť psa 30-40, feny  25-35 kg. 
    Dôležitá proporcia je dĺžka trupu ku kohútikovej výške v pomere 12:11