CHARAKTERISTIKA WEIMARANA

Dnešný weimarský stavač má stále mnoho vlastností, ktoré z neho urobili legendu medzi poľovnými psami. Má obrovskú výdrž so zvláštnou vášňou na vyhľadávanie a sledovanie stopy. Na poli nie je „behavý“ pes a niektorí moderní teoretici sa hádajú, či je to pre to, že tak lipne ku svojmu majiteľovi, alebo preto, že dáva prednosť byť nablízku. Pravda však môže byť i to, že weimarani sú veľmi oddaní a môžu byť ochranársky voči svojim majiteľom, rodinám a majetku, ale inštinkty strážneho psa by nemali byť príliš podporované. Sú tiež nebojácni a veľmi sebavedomí, svojhlaví a veľmi energickí, čo sú kvality vďaka ktorým sa však nehodia pre začínajúcich alebo neskúsených majiteľov.

Ako väčšina ostatných veľkých poľovných psov aj weimarský stavač potrebuje veľa pohybu a musí byť pod dozorom, aby sa predišlo nežiaducemu vyhľadávaniu zveri. Je to veľmi energické zviera,

ktoré sa narodilo pre celodenný lov so svojim vodcom. Každý kto nie je schopný čeliť tomuto chovaniu, by sa mal rozhodnúť pre plemeno, ktoré je menej čulé.

Weimarský stavač je prirodzene hlučný, čo si vyžaduje dôsledný výcvik poslušnosti, najlepšie je s ním začať čo najskôr, aby bolo jeho bujné chovanie pod kontrolou. Kynologické cvičisko ho naučí, že musí rešpektovať a poslúchať všetkých členov rodiny. Výcvikové metódy musia byť pevné, ale jemné, pretože weimaran je citlivý rovnako ako energický a tvrdé potrestanie zlomí jeho život.

Väčšina weimaranov bude štekať, aby upozornila svojich majiteľov na neznámych ľudí, alebo na všetko čo bude považovať za hrozbu. Ak ich necháte dlhú dobu samých, môžu štekať bez prestania a vyvinie sa tak neželaný návyk. Aj keď je to poľovný pes, toto plemeno je veľmi „k ľuďom“ a vyžaduje vašu pozornosť a náklonnosť. Je to v zásade domáci pes a nebude sa rozvíjať, keď bude umiestnený len v koterci alebo záhrade. Nech je na love, alebo doma potrebuje mať istotu vo vzájomnom vzťahu so svojím majiteľom.

Weimarani sú psi, ktorí sa veľmi ľahko držia a dá sa o nich jednoducho starať doma. Ich hladká srsť sa bude lesknúť každotýždenným vyleštením kefou alebo rukavicou na psy, ďalej častejšia starostlivosť o srsť prispieva aj k upevneniu puta medzi človekom a psom.

Bez ohľadu na mýty a folklór okolo weimarana to nie je zázračný pes. Je a bude tak dobrý, ako mu to podmienky dovolia.

Pôvod weimarského stavača je nejasný.
Teóriu o možnom dovezení weimarského stavača veľkovojvodom Karolom Augustom z Čiech prezentujú Hanzel, Vochozka a Fogle. Podľa nich zvláštne sfarbenie tohto plemena malo vzniknúť ako mutácia starého nemeckého stavača. Iná sa nazdáva, že tento nenápadný stavač nadväzuje na sivomodré psy, dovezené z Francúzska. Ďalšie teórie hovoria, že weimarský stavač má základ v duričoch, farbiaroch s primiešaním krvi dog. Podľa J.Kvíza je weimar jediné plemeno stavačov, do ktorého nebola primiešaná žiadna iná krv, pôvod treba hľadať v mutácii s duričom a ako dôkaz vyzdvihuje jeho vlohy na prácu na stope. Anglickí kynológovia obhajujú teóriu, že jeho predchodcom je pes, ktorého šľachtili mnísi v kláštore sv. Huberta v Belgicku, šlo o farbiara silnej kostry s dlhým telom, strednej výšky, ktorý mal výborný čuch. Psi mali čierne sfarbenie a červenkasté fľaky nad očami a na nohách, biely fľak na hrudi.
Nemecký prof. L.Heck sa domnieva, že pes bol chovaný v kláštore sv. Huberta a je najstarším poľovným psom, ktoré dalo základ poľovným psom.
Krížením so svätohubertským psom získal weimarský stavač prácu s nízkym nosom na stope a vznikajúci čuch.

Najväčšiu zásluhu na šľachtení weimarského stavača má veľkovojvoda Karol August, preto plemeno nesie pomenovanie podľa jeho sídelného mesta – Weimaru. O vlastníctve psa tohto plemena osobne rozhodoval a bolo určené predovšetkým pre vysokú šľachtu a dohliadal na jeho poľovné upotrebenie.

Roku 1896 weimarského stavača uznali ako samostatné plemeno nemeckého pôvodu. Je všestranne poľovne upotrebiteľný pes v VII. FCI skupine, kontinentálny stavač, typ „braka“, s pracovnou skúškou.