Výcvik a výchova psa na poľovné skúšky je zameraná na
základnú poslušnosť, prinášanie zveri - APORT kombináciou metód par force s hravou metódou, kľudy na stanovišti, kľud po vystrele, práca s nízkym nosom VLEČKY a STOPY, aport lišky, OHRÁDKA s líškou, aport z vody, OCHOTA a OVLADATEĽNOSŤ psa vo vode, v rakosí, v lese...
Stále je veľa majiteľov, ktorý sa domnievajú, že přinášanie je dedičnou vlastnosťou. Určitá časť psov sa skutočne naučí aportovať sama, bez pomoci človeka, ale to vetšinou nestačí, aby sa z nich stali spoľahliví prinášači. Cvičiteľ u nich musí naopak úmyselne vyprovokovať nejakým neobvyklým požiadavkom aspoň slabý odpor, aby im vštepil ponaučenie, že přinášanie nie je zábavou, ale vážnou povinnosťou. Bolo by tiež chybou, keby pes s nadpriemerným nosom; skalopevným vystavovaním a s dravou chuťou ku každej inej práci bol vyradený preto, že nezdedil po predkoch vlohu k prinášaniu, keď to ide napraviť. S přinášaním je spojené riadne odovzdanie zveri. Prinášanie patrí niekedy k prirodzenosti psa a závisí na dedičných vlohách, zatiaľ čo odovzdávanie sa zpravidla prirodzenosti psa úplne prieči. Musí byť preto predmetom výcviku, a to nie pre parádu, nie pre hladačky, ale preto, aby u psa bolo zakódované hlboké povedomie povinnosti, že nájdenú zver musí odovzdať riadne a za všetkých okolností do rúk svojho pána. “
Preto považujem dobre zvládnutý APORT ( pes ho urobi vždy a s chuťou ) za znak úspechu a až potom treba prejsť k ďaľšiemu poľovného výcviku.